Opakovanie úkonov

Po prvýkrát som si tento jav uvedomila, keď som pozorovala asi trojročné dievčatko, ako so zaujatím zasúva a zase vyťahuje valčeky s guľatých otvorov. Tieto valčeky mali rôzne rozmery a pre každý bolo treba nájsť zodpovedajúci otvor, do ktorého potom zapadli ako zátka do hrdla fľaše. Bola som prekvapená, ako tak malé dieťa vydrží opakovať rovnaké cvičenie stále znova a znova s neupadajúcim záujmom. Dievčatko neprejavovalo žiadne zaznamenateľné zrýchlenie činnosti, alebo zlepšenie koordinácie pohybov počas prevádzania tohto úkonu. Šlo skôr o akýsi mechanický, nemenný pohyb. Zo zvyku som začala počítať, koľkokrát bude rovnaký úkon opakovať. Naviac som chcela zistiť, ako hlboko sa na svoju činnosť sústredí. Povedala som teda učiteľke, aby nechala ostatné deti spievať a pohybovať sa po miestnosti. Toto dievčatko nijako nevyrušilo v jej práci. Vzala som teda opatrne stoličku, na ktorej sedela a zdvihla som ju na malý stolček. Keď som ju dvíhala, pritlačila k sebe predmety, s ktorými pracovala, položila si ich na kolená a pokračovala ďalej vo svojej činnosti. Od chvíle, keď som začala počítať, zopakovala celé cvičenie štyridsaťdva krát. Potom prestala, akoby sa vracala z nejakého sna a usmiala sa. Oči jej jasne žiarili, keď sa rozhliadla okolo seba. Vôbec si nevšímala, čo sme robili, keď sme ju chceli vyrušiť. A teraz, bez žiadnej zjavnej príčiny, bola jej úloha ukončená. Ale čo bolo zakončené a prečo?

Postupne sme začínali prenikať do neprebádaných hlbín detskej psychiky. Naše malé dievčatko bolo vo veku, kedy pozornosť býva rozptýlená, kedy zaujatie preskakuje od jedného predmetu na druhý a nie je možné ho zastaviť. A ona sa napriek tomu ponorila do svojej činnosti natoľko, že jej ego prestalo vnímať vonkajšie podnety. Jej sústredenie bolo sprevádzané rytmickým pohybom rúk, keď zasúvala valčeky do zodpovedajúcich otvorov.

Podobné pozorovania sme potom mohli ešte mnohokrát opakovať u ďalších detí a zakaždým, keď sme boli svedkami tohto javu, jedinec, ktorý cvičenie prevádzal sa po jeho ukončení akoby premenil. Pôsobil ako niekto, kto si práve dobre oddýchol, kto je plný života a kto práve prežil niečo veľmi radostné. Hoci chvíle sústredenia, kedy bolo dieťa úplne nevšímavé voči svojmu okoliu, neboli tak časté, všimla som si jeden prvok, ktorý bol spoločný všetkým a objavoval sa takmer stále. Bolo to niečo, čo som neskôr nazvala "opakovaním úkonu".

Jedného dňa, keď som pozorovala malé ušpinené ručičky našich detí pri práci, povedala som si, že ich môžem naučiť niečo užitočné. Naučila som teda deti ako si umývať ruky. Potom som si ale všimla, že si deti umývajú ruky, aj keď ich majú čisté. Keď odchádzali zo školy, umývali si ich znovu. Niektoré matky mi potom rozprávali, že ráno nachádzajú svoje deti v kúpelni, ako si umývajú ruky. Niektoré z detí boli na svoje ruky tak hrdé, že ich neustále ukazovali a nezasvätení si ich plietli so žobráčikmi. Deti opakovali úkon znovu a znovu bez akejkoľvek vonkajšej príčiny. To sa často stávalo aj pri mnohých ďalších činnostiach a čím starostlivejšie a podrobnejšie bolo nejaké cvičenie vysvetlované, tým ľahšie sa potom stávalo predmetom "nekonečných" opakovaní.

úryvok z knihy:
Maria Montessori, Tajuplné detstvo

< späť na princípy